VLADOV: srdce je osamelý lovec

V blogu multiautorskej poézie ako prvého predstavujeme blogera, ktorý pred časom prezentoval svoju tvorbu na vladov.blog.sk. Už od začiatku zaujal svojim neobvyklým básnickým videním. Počas svojho ročného pôsobenia publikoval množstvo pozoruhodných básní, ktoré zaujali nielen blogerskú obec, ale aj širšiu čitatelskú verejnosť. Škoda, že ,,Vlasedko“ sa v svojej tvorbe odmlčal. Je to básnik, ktorý má úžasnú citovú paletu. A hoci v jeho tvorbe nezaznieva podtón erotiky,  predsa sú jeho verše vzrušujúce. Možno preto, že nevplieta sexualitu medzi svoje riadky nasilu, cit sa mu votkáva do písmenok celkom prirodzene, tak, ako mu to diktuje srdce.

Tu je krátky výber z jeho poézie:

POETICKÉ OHÝBANIE

Pretekám si životom
a v duete obnosených bôt
kráčam smerom napísaným v tvári.

Spolu s vetrom
Zem roztáčam o rozpravy,
v jej dychu si poskakujem medzi tichom dôb.

Letím, spievam, kričím,
s mílnikmi sa pootáčam, hľadím…
A hľadám…

Do vrstevníc
spájam svoju dušu
prapôvodným ničím
a farebnými ťahmi z tušu
tvorím svetu len mne vlastný kolorit.

V ňom ohýbam poetické frázy básňou,
v poryvoch jej vlastných slov
a ohnedá sa preto chúďa
aj v protirytme skláňa,
keď snaží sa ma pokoriť.

(a ja snáď len na to čakám…)

DEŇ PO…

Srdce je osamelý lovec.
Vlastných zbraní.

Si dnes kráča z tichej doliny
s výhľadom na kopec.
K pocitom včerajšieho dňa.

A pre výhľad do doliny.
Tak pre nádej…tá nezraní.

Či stoná? Nestoná.
Len poodviala záclona a celé sa chveje.
Tá jediná clonila.

Tvár moja sa k tej nádhere sklonila
a mení si úsmev za úsmev.
Bežné slová za plaché vety.

Už Ti len poviť z kvetov
svety, prevoňané túžbou
priamych vzletov.
Tvorba celkom bežná, malá…

Celá je s novým rozmerom.
Mnohým z bezrozmerného mála.

DOMČEK Z KARÁT

Mozaika všetkého
sa v mojich rukách
láska s prítomnosťou.

Z minulosti do základov skutky ťaží.
A zo snov sa ťahá do výšky.

Učí svoje deti,
každé jedno sa tak snaží.
Z kolísky do…kolísky.

Raz začas to aj zabolí.
V otázke, čo som. Aj v odpovedi…
Vždy, keď orie skutky na našich chrbtoch.
Radšej keby susedovi na poli.

Čo som, kto som.
Len bunka, tlkot malej hrkálky
na konskom postroji.
A s falošným pocitom koňa.

Rozohranú máš takto hru
na široké lakte a opäť neprávom.

Ostatné ostáva s pocitom,
že z dlaní vyfúklo aj zbytky.
Všetku drinu spolu s prievanom.