súZNENIE

O tom, že v blogoviskách sa nájde veľa kvalitnej a dobrej poézie, svedčia aj básne Callisto. Páči sa mi široká škála jej obrazotvornosti, ktorá dokáže ,,stvoriť“ metaforu aj z takmer nezlučiteľných pojmov. Dôkazom toho je vlastne už prvý verš. Ostrá, jasná, zvonivá, presná – ako oceľ, ktorú použila v názve svojej prvej básne. Ale aj citlivá, vnímavá. Ukrytá tvár ženy. Rozochvené srdce. Taká je Callisto. Kto vie, prečo si autorka nasledujúcih veršov zvolila práve tento nick. Ale je výstižný. Kalisto je totiž mesiac planety Jupiter, lepšie povedané, jeho satelit. Byť v tieni nie je jednoduché – ako však vidieť, má to svoj pôvab. Satelit, ukrytý v tieni Jupitera neobjaví hocikto, musí sa na to narodiť Gallileo. Tak je to aj v tomto prípade. Callisto je skrytá, záhadná žena, ktoré svoje najtajnejšie ja odhalí iba vo výnimočných prípadoch. V poézii… 

OCEĽOVÁ PIETA

Vietor splieta vrkoče slov

Orosené žltými kvapkami jedu

Keď sa školíš na mne hrou

Vyvŕtajúc malú elegantnú dieru

Kde začína ňadro mnohých snov.

Anima bledula zranená odlieta.

Dosť bolo tvojich divých klov.

A predsa hladkám tvoje ostne

Naivne hlúpo no najmä cnostne

Keď mizneš v tieni, naposledy ako dieťa,

Ja, hlúpa, slabá, stále tvoja malá Pieta.

PRÍBEH, KTORÝ SA NEZAČAL

Možno je všetko dokonalé

možno sme to rozlomené Tao

možno sme len pomýlení

zablúdení popletení hľadači

našich životov nepatriacich

už dávno nám samým…

a ja nechcem byť bábika,

ktorú rozložíš a necháš tak,

pohladíš a vyberieš

vytrhneš a zahodíš

tie vzácne častice mojej podstaty.

Moja pokožka necítila

nikdy tvoje dotyky

struny nervov sa nikdy nechveli

moje oči si nezvykli na tvoj tvar

a preto neviem spievať o láske medzi mnou a tebou

keď si v stave beztiaže naplnený svojou silou sebecky

privlastňoval  moje jediné ja.

Koľkokrát ešte budem musieť zabudnúť,

že si ten teplý hodváb vôkol mojej šije…

NOČNÁ CEST NA ZÁMOK

Nemôžem ďalej.
Samaritán kde si
bráne hrdzavej
treba namastiť pánty.
Z náhrobku na náhrobok
skáču malí anjeli
Nastane súdny deň
kríž zavisne na nebi.
Mesiac žiari
na rubáše mŕtvych.
Postavy bez tieňa,
svetlonosy
tancujú rock and roll,
biele mátohy
zatvárajú rov.
Sen nocí svätojánskych…

Na kopci
sliepňa svetielko,
kastelánka čaká
zblúdilé dietky s nádejou.
Snáď nočné intermezzo
tie neviniatka
neskrylo v dotykoch hriešnych…