MARTINS: dotyky tancujú ako vlci

Už od prvej chvíle, ako som sa stretla s Martinovou poéziou, som pochopila, že mám pred sebou mimoriadne talentovaného chlapca. Svoje prvé verše začal publikovať na blog.sk pred svojou maturitou – a hoci boli v tých časoch tak trochu ..ťarbavé“ – prezrádzali, že môžeme od neho veľa očakávať. Dva roky jeho pravidelného publikovania dokázali, že to nebolo zbytočné očakávanie. Považujem Martina tak trochu za svojho žiaka, duchovné dieťa. Kedysi som ho nazvala svojim ,,malým“ básnikom. Dnes je už z neho veľký básnik.  Má úžasný cit pre rytmus, čo mu dáva predpoklad na to, aby sa z neho stal dobrý textár. Hravo zvládol viazanú formu verša. Jeho básne však nadobudli tú pravú hĺbku až vtedy, keď do jeho srdca vkročil jeden z najkrajších ľudských citov – láska k žene.

Planéta nehy

Planetárium nahých nocí

zvlieka ticho z lahodných bozkov,

nežné vyznania…

A dotyky tancujú ako vlci

po žeravom tele s pokožkou božskou,

jazyky sa nebránia.

Hviezdy taja dych,

keď žiari túžba v očiach

láskou zajatých.

Modlitba za pokoj

Bože, učeš ťažké mraky,

nech stále svieti na svet slnko,

pohlaď rozbúrené more,

nech ukľudní sa jemnou vlnkou,

roztop všetky sviečky hnevu,

nech už zvädne popolavý strach,

daj nám všetkým nádej, vieru,

nech sa zjaví kľučka na dverách.

Vyslyš, prosím, prosby moje,

nech pominú nepokoje.

Amen

Pokojný nepokoj

Bezvetrie,

ani lístok sa strachom nepohne,

ticho,

o chvíľu zaznie burácavý krik,

rýchlo

zbehnem po jednu iskru do vyhne,

roztancuje

listy, už vreskot nezačuje nik.

Pokoj,

milujem ho, no je vzácny príliš,

námety

neponúkne len tak na počkanie,

chyba,

ak si vánok s víchrom často mýliš,

cítiš,

že tá búrka väčšmi citmi vanie.

Rovnováha

nech si vždy medzi nimi kraľuje,

poteší

ma skromné ticho, ba aj hlasný hluk,

priznávam,

mám rád svetlo, hoc´ rovno tma tu je,

nikdy

nezanevriem na rozmanitosť lúk.